Interju po slovensky s B.K.

1.Mohli by ste opísať pocit, ktorý ste cítili, vtedy keď ste sa dozvedeli, že ste stratili pre Vás blízku osobu?

Moja milá Eva !

Ťažko sa mi zodpovedá na  tvoje otázky, pretože smrteľné prípady v našej rodine ešte vo mne vyvolávajú hlbokú bolesť. Matka  odišla od nás pred dvoma rokmi 13.-eho marca po dlhodobej nádorovej chorobe. Tému považujem za dôležitú, preto som ochotná svojimi odpoveďami podporiť

tvoje  predsudky, nakoľko počas takejto udalosti je veľké množstvo „ zážitkov „ a krátke odpovede slúžia len ako doplnky  k  tvojej  práci.

Chorobu matky som prežívala od prvého momentu, ako jej diagnostikovali  4. štádium nádorovej choroby až po moment, keď nás navždy opustila. Trvalo to skoro dva roky.  Každý deň , v každej minúte počas tejto doby  moje myšlienky ovládal strach nad jej stratou, a všetky moje aktivity motivovala  snaha zachrániť ju od smrti. To sa prejavilo v tom, že som sa pravidelne informovala

o jej stave, povzbudzovala som ju, keď bolo treba, opatrovala som ju, zháňala lieky atď.

Teda motív smrti ma každodenne sprevádzal počas dvoch rokov. Keď odišla, jej stratu som hneď necítila, až po jednom roku som cítila prázdnotu.

Každý smrteľný prípad je individuálny, u nás už nebola možná lekárska pomoc, tak som posledné hodiny trávila modlitbami , čítala som vyhovujúce modlitby k jej stavu  kým jej telo zápasilo s prekážkami. Vtedy človek prežíva celý citový repertoár, od extázy až po zmierenie. Bezprostredne

po jej smrti som ostala akoby bezcitná, čo možno nazvať duševným zmierením.

Zážitok  extázy  v Boha, možno to takto napísať?

2. Ak ti to nerobí problém, zdelil by si sa, aké boli najtmavšie myšlienky, ktoré si pociťoval v súvislosti so smrteľným prípadom (voči sebe, voči iným, nenávisť, túžba po samovražde, nezmysel života, nikdy sa nevydám atď)?

Pár mesiacov po mojej matke, môj milovaný dedko  / otec matky / odišiel spomedzi nás, Príčinou smrti bola tiež nádorová choroba, ktorú predchádzajúce lekárske vyšetrenia nediagnostizovali.

Teda  pocit straty sa prejavuje inou a inou formou. Rok a pol po smrteľnom prípade som začala cítiť, že smrť veľmi nám blízo.  Je bezvýznamný kadejaký konflikt medzi ľuďmi. Každá činnosť má význam len v danom okamihu, aj tak po pominie. Toto obdobie sa podobalo hlbokej depresii. Jedine cestou viery so našla kontakt s matkou, a upokojenie.

Na otázky: prečo práve Ona ?, mladá bola, sebavedomá, nápomocná,... som nedostala odpoveď, ale

cez praktizovanie viery som bola schopná  prijať nám súdenú pohromu.

3.Aké si mal pocity v súvislosti so zosnulým po tragédií , ako ho vidíš teraz po uplynutí x rokov (po velebení a idealizácií zosnulého asi aj negatívne myšlienky sa dostali na povrch, nechal si ma tu, vybabral si so mnou, ty to máš už ľahké)

Viackrát som túžila po tom , ale teraz po uplynutí dvoch rokom si ju predstavím ku každej rodinnej udalosti. Pamätám si jej podobu, keď sa pozerám do zrkadla, hľadám ju vo svojich črtoch. Jej neprítomnosť  nahradzujem  len spomienkami. Predstavím si ju usmiatu, predstavím si ju v bolestiach, trpiacu, v každej forme ako som ju poznala. Je to veľmi intímny vzťah, ktorý  sa týka len mňa a jej. Predpokladám, že určite aj moji súrodenci cítia podobne.

4. Kto alebo čo dodal silu k tomu, aby si po tejto osobnej tragédii ešte pociťoval uj zmysel svojho života a aby si vedel v ňom pokračovať?

Pre mňa môj synček, ktorého sama vychovávam, a ktorý je v tejto zvláštnej situácii odkázaný len na mňa.

Musela som si uvedomiť, že  na neho nesmiem prenášať pocit pominutia.

Praktizovanie viery. Hľadanie Boha.

Vyššie uvedený postoj,  vytvorený spomienkami k matke.

6. Kedy si cítil, že vieš pokračovať ďalej? Cítil si pocit viny? (Ak ide o partnera, kedy si začínal cítiť, že niekto môže vstúpiť na miesto tvojho milovaného?)

 Pocit viny súvisiaci stým, že jej choroba mohla byť skôr poznaná, mohla som ju viac sledovať keď sa sťažovala na bolesti, bolo by treba ísť k lekárovi atď . V myšlienkach som vedela , že ju treba k lekárovi brať, ale v skutočnosti som to nechala na ňu, nech sa rozhodne.

Rok po matkinej smrti nám otec predstavil novú priateľku,.. nikto jej miesto neobsadí ani z mojej pozície, ani pre otca. Ale akoby v našom srdci existovali hniezda lásky  pre každého jedného človeka.

Prijatie lásky akoby malo viac foriem.

7. Čo pomáhalo pri spracovaní udalosti? Čo pomáhalo pre Teba vo vyrovnaní sa, v liečení, v zotavení pri smútku? V čom sa rozlišuje práca umelca, zrýchli alebo spomaľuje proces smútku, keď sa blízky objavuje v dielach smútiaceho, možno dostane hlavnú rolu?

 Aj ja som si predstavila série obrazov súvisiacich s ňou, ale som ich neuskutočnila. U mňa sa smútočná práca rozbehla až po  jeden a pol roku.  Smútočná práca umelca môže pomôcť v tom zmysle , že vynáša na povrch a zospoločenšťuje svoje pocity súvisiace so smútkom, procesy, ktoré prežíva smútiaci človek pre spoločensky negatívne vnímanie udalosti a s ktorými sa musí sám vysporiadať,  musí nájsť svoje metódy a na tejto ceste zostáva  smútiaci sám.

8. Podľa teba koľko trvá smútok a vôbec sa ukončí?

 Čo znamená smútok ?

9.Tvoj život sa usmernil smerom k spiritualite? Ako sa po udalostiach vyvinul váš vzťah k viere?

Význam slova smútok : pocit straty, následkom čoho vzniká súbor foriem postojov.

V prípade blízkeho rodinného príslušníka, smútočná práca môže byť, že vytvárame také formy prístupov, ktorými si vieme nahrádzať  opakujúce sa pocity prázdnoty a vyvážiť duševnú rovnováhu.

Ja som to už praktizovala vyššie uvedeným  spôsobom.

10. Analyzoval si tragédiu z hlbšej perspektívy? A čo chcel Boh od Teba?

Prirodzene zo svojej perspektívy som sa pokúšala nájsť odpoveď na túto otázku, ale asi počas životného procesu sa  vyrysuje nejaký prípad súvisiaci so mnou.