1. Mohli by ste opísať pocit, ktorý
ste cítili, vtedy keď ste sa dozvedeli, že ste stratili pre Vás blízku osobu?
Je
veľmi ťažké opísať ten pocit, ten moment, keď som sa dozvedela, čo sa stalo.
Bola som sama v kancelárii a ozval sa telefón so strašnou správou. Niečo podobné
som ešte pred tým nezažila. Zrazu zastal čas a v ňom obrovská nekonečná bolesť,
ktorá do mňa vnikla a neverila, nechcela som uveriť tomu, čo som práve počula.
Nie je to pravda, toto nemôže byť pravda. Vrátim sa v čase a všetko bude v
poriadku. S plačúcim revom som neustále opakovala jeho meno. Túžila som po jeho
objatí.
2. Ak ti to nerobí problém, zdelil
by si sa , aké boli najtmavšie myšlienky, ktoré si pociťoval v súvislosti
so smrteľným prípadom (voči sebe, voči iným, nenávisť, túžba po samovražde,
nezmysel života, nikdy sa nevydám atď)?
Samozrejme,
mala som aj hrozné myšlienky. Obviňovala som, alebo som skôr chcela zmeniť
každého a všetko, každú drobnosť, kto a čo by zabránilo jeho smrti. Keby som ja
urobila niečo ináč, alebo ostatní členovia rodiny, priatelia, ktorí boli pri
jeho smrti a nevedeli mu pomôcť. Viacnásobné “keby” sa objavilo v spojitosti s
každým. Aj to ma napadlo, že aj pre mňa by bolo jednoduchšie, keby som zomrela,
ale poháňacou silou bolo, že musím pomôcť ostatným členom rodiny, ktorí ma
potrebujú a potrebujeme sa navzájom. Snažila som sa pochopiť, že to, čo sa
stalo, už bohužial neviem zmeniť (čo bolo a je dodnes veľmi ťažké) a nemôžem
nikoho obviňovať.
3.Aké si mal pocity
v súvislosti so zosnulým po tragédií , ako ho vidíš teraz po uplynutí x
rokov (po velebení a idealizácií zosnulého asi aj negatívne myšlienky sa
dostali na povrch, nechal si ma tu, vybabral si so mnou, ty to máš už ľahké)
Tak ako každého a aj samú seba,
tak aj jeho som obviňovala, že nás navždy opustil. Po jeho odchode ale aj dnes
sa vo mne premietajú tie isté obrazy, tie momenty a zážitky, ktoré sme spolu
prežili, ale aj tie, ktoré si vysnívam a predstavujem si ho v nich, čo by
robil, čo by povedal, alebo by len tak bol aj on tam, lebo pred tým to bolo
normálne. Nemyslím si, že si ho idealizujem, povyšujem, ale ani sa na neho
nehnevám a neobviňujem ho. Denno-denne cítim jeho neprítomnosť, ale verím, že
určitý spôsob spojenia vždy medzi name zostane. Mám ho veľmi rada.
4.Kto alebo čo dodal silu
k tomu, aby si po tejto osobnej tragédii ešte pociťoval zmysel svojho
života a aby si vedel v ňom pokračovať?
Hlavne
rodina, priatelia, moja práca, všetko, čo rada robím. Viera v nás, v lásku a
budúcnosť.
5. Kedy si cítil (cítiš vôbec), že
udalosť smrti ťa posilnil a premenil si sa na „nového človeka“? Menia sa
ti medziľudské (interpersonálne) vzťahy? Akým spôsobom? Pohľad na život sa ti
zmenil? Aké osobnostné zmeny si sledoval na sebe?
Zmenu vnímam skôr ako process,
ktorý mal a má pozitívne aj negatívne stránky. Prázdnotu, ktorú spôsobuje
nedostatok jeho lásky, sa snažím deň čo deň nahrádzať. Takto silno som ešte
nikdy nepociťovala, že najdôležitejšou počas nášho života je láska k druhým a k
samej sebe, že hocikedy môžem stratil blízku osobu, alebo sa môže skončiť aj
môj život. Preto sa musím snažiť byť maximálne “prítomná” v každom okamihu a s
každou osobou môjho života.
6. Kedy si cítil, že vieš pokračovať
ďalej? Cítil si pocit viny? (Ak ide o partnera, kedy si začínal cítiť, že
niekto môže vstúpiť na miesto tvojho milovaného?) Bolo to veľmi zvláštne. Zo začiatku ma trápil aj jeden úsmev. Výčitky
svedomia som mala aj pri pozeraní televízie, keď som sa stretla s kamarátmi.
Ako to môžem robiť? Ako sa môžem zabávať, keď on tu už nie je? Postupne, z
kroka na krok som musela ísť ďalej. (Nestratila som svojho partnera).
7. Čo pomáhalo pri spracovaní
udalosti? Čo pomáhalo pre Teba vo vyrovnaní sa, v liečení, v zotavení
pri smútku? V čom sa rozlišuje práca umelca, zrýchli alebo spomaľuje proces
smútku, keď sa blízky objavuje v dielach smútiaceho, možno dostane hlavnú
rolu?
Pomohli mi a pomáhajú blízky
ľudia. Aj takí, ktorí už prežili podobný stratu a vedia v akej situácii sa
nachádzam. Možno aj preto, že je jednoduchšie sa podeliť s problémami s
človekom, ktorého trápi rovnaký problém. Ale aj takí, ktorí mi pomôžu na chvíľu
naň zabudnúť. Prostredníctvom umenia a tvorby mám možnosť vyjadriť svoje
pocity, bolesti, myšlienky, hnev…pomáhalo a pomáha mi to pri prekonaní straty
milovanej osoby.
8. Podľa teba koľko trvá smútok
a vôbec sa ukončí?
Podľa môjho názoru sa smútok
nikdy neskončí, len sa v priebehu času zmení. Je odstupňovaný a má svoje formy.
Najintenzívnejší je počas prvých dní, počas prvých týždňov, keď sa človek musí
vrátiť do práce a pokúša sa ďalej žiť svoj život. Veľmi ťažký je prvý rok, keď
treba prvý krát prežiť narodeniny, vianoce,…bez neho. Ďalší rok je rozkolísaný,
závisí od udalostí, od citového rozpoloženia.
9. Tvoj život sa usmernil smerom
k spiritualite? Ako sa po udalostiach vyvinul váš vzťah k viere?
Nenavštevujem kostol, ale nemôžem
sa nazvať ani ateistom. Môj vzťak k viere sa veľmi nezmenil. Verí v lásku k
ľuďom.
10. Analyzoval si tragédiu
z hlbšej perspektívy? A čo chcel Boh od Teba?
Nie. Nemyslím si, že by to bolo
znamenie od Boha.
Nincsenek megjegyzések:
Megjegyzés küldése