1.Mohli
by ste opísať pocit, ktorý ste cítili, vtedy keď ste sa dozvedeli, že ste
stratili pre Vás blízku osobu?
Je
ťažké popísať pocit, lebo je to rôznorodý a zmiešaný pocit, ktorý sa víri
v človeku. Jednak je to pocit konečnosti, že aj ja môžem zomrieť. Na
druhej strane je to pocit krivdy, že človek mal ešte toľko neuskutočniteľných
snov. Na tretej strane je to pocit strachu, že hocikto hocikedy môže končiť. Otrase
sa všetko so smrťou aj pocit do „pravekého bezpečia, že osud nás nosí na
dlaniach. Pocit straty kontroly, že nezáleží na mne, kedy sa skončí môj život.
Končiť sa to môže kedykoľvek. Toto robí človeka bezbranného, dostáva sa do
situácie, ktorú nevie ovládať, ani pochopiť.
Človek stratí zmysle racionalizácie. Nepochopí, čo sa stalo. Ako sa to
mohlo stať? Prečo nedal viac tej blízkej osobe? Prečo sa nesústredil viac na
neho. Vznáša to aj pocit zameškania. Tieto pocity sú protikladom šťastia,
lásky, spokojnosti, pohody a dôvery do života. Človek sa môže dostať do
paniky.
To
je len začiatočný stav. Neskoršie zistíme, že darmo sa vyspí na strašnú únavu,
keď sa zobudí nezmení sa nič. Druhý naďalej neexistuje. V podstate zmizol vo
svojej fyzickej podstate. To zapríčiňuje pocit nedostatku. Nanajvýš to
spôsobuje bolestivý nedostatok.
2.
Ak ti to nerobí problém, zdelil by si sa , aké boli najtmavšie myšlienky, ktoré
si pociťoval v súvislosti so smrteľným prípadom (voči sebe, voči iným,
nenávisť, túžba po samovražde, nezmysel života, nikdy sa nevydám atď)?
Najhoršie
myšlienky sa spájajú s tým, že život je nedôstojný, že môžem spraviť
všetko pre druhého, ale neviem ho zmeniť. To vyvolá strach a úzkosť. Biedu
a duševné skrátenie. Hoci zvykli povedať, že je to poriadok života,
myslíme si, že tento poriadok je neakceptovateľný. Prečo? Pretože žijeme
v neustálom zabúdaní o bytí (Heidegger) teda nekonfrontujeme sa
s tým deň čo deň, že môžeme zomrieť. Keby sme žili v súvislosti
faktom smrti (Sein zum Tode) tak by sme každý deň vnímali z tejto konečnej
perspektívy na danú situáciu, čo by zabezpečilo potrebnú vzdialenosť. Vtedy by
sme sa porovnali „so všemocnosťou“ (Attila József, lebo ako píše Radnóti,“
všetkému čo existuje, dá inú perspektívu
smrť“ Keby sme žili v súvislosti s faktom smrti a konečnosti,
teda myšlienkovo by sme napredovali k našej smrti a odtiaľ sa
vrátili, tak aj zmysel života by bol iný pre naše činy v súčasnosti. Vtedy
by sme sa vedeli dostatočne dobre sústrediť aj na našich ľudských druhov,
neponáhľali by sme sa za našimi záležitosťami, o ktorých si myslíme, že je
to naša vec. Vtedy by sme neobanovali naše premeškania. Ale berúc do úvahy, že
žijeme v zabúdaní bytia, v zabúdaní o spoločnosti a zabúdaní
o sebe, snažíme sa zabudnúť na nepríjemnosti a sme zaľúbení do
zabúdania namiesto spomínania. Je dobré, keď naše životné príbehy produkujeme
tak, aby sme vedeli, čo je dôležite a aby sme vedeli, na čo treba
spomínať. (Memento mori)
3.Aké
si mal pocity v súvislosti so zosnulým po tragédií , ako ho vidíš teraz po
uplynutí x rokov (po velebení a idealizácií zosnulého asi aj negatívne
myšlienky sa dostali na povrch, nechal si ma tu, vybabral si so mnou, ty to máš
už ľahké)
Závisí
od toho koľko času už uplynulo. Po smrti môjho otca už uplynulo 14 rokov.
S radosťou a s láskou spomínam na neho. Občas sa mi zúži srdce,
že koľko vecí ešte chcel, čo už nemohlo byť časťou jeho života. Niekedy by som
sa vrátil, a lepšie by som to robila, viac by som ho ľúbil. Symbolické
smrti sú také vzťahy, keď človek vystúpi z nášho života, a už nás
k nemu nič nespája. Aj v súvislosti s týmto kladiem otázky pre
život, nechápem jeho paradoxný charakter, ako je to možné že niekto veľmi dlho
stál blízko pri nás a teraz už nás k nemu nepúta nič a nemáme
k nemu dočinenia. Ako je to možné? Najviac to vo mne evokuje pocit
ľútosti, že som nebol lepší a neľúbil som ho viac.
4.Kto
alebo čo dodal silu k tomu, aby si po tejto osobnej tragédii ešte
pociťoval zmysel svojho života a aby si vedel v ňom pokračovať?
Nikdy
sa vo mne nevynorila myšlienka samovraždy. Motivácie sa stanú otáznymi. Viera
dokáže dodať silu, však obsahuje veľmi príťažlivý prísľub pozvanie na večný
život, kde ešte bude posledný „karnevál“ po smrti, čo je vstupenkou toho.
Kresťanstvo plynule pozerá naše činy a momenty v súvislosti so
smrťou. To je dobrá príležitosť, aby sme nachádzali zmysel v tom,
v čom by sme nachádzali nezmysel, vyznať a odrieknuť sa z dobra.
5.
Kedy si cítil (cítiš vôbec), že udalosť smrti ťa posilnil a premenil si sa
na „nového človeka“? Menia sa ti medziľudské (interpersonálne) vzťahy? Akým
spôsobom? Pohľad na život sa ti zmenil? Aké osobnostné zmeny si sledoval na
sebe?
Všetky
úmrtia ma postihli v inej ére môjho života. Tak všetky ma tvarovali ináč.
Posledná ma utlmila. Pochopil som o živote, že márne urobím všetko, keď
život alebo Boh niečo nechce, potom sa môžem darmo usilovať, nepodarí sa. Ak sú
veci požehnané, zrýchli sa ich dianie. Stal som sa pokojnejším, s tým ,že
sa mi posilnil vzťah k Bohu. Viac pracujem vnútorne. Ak by som chcel žiť
s teatrálnym porovnaním, tak by som povedal, že namiesto kostyméra,
a operety je to komorné divadlo. Namiesto hluku ticho. Ak keď si dobre
dávam pozor, ticho nie je nemé, ale ukecané. Teraz to vidím tak, že mám jeden
stály vzťah: Boh-človek, ostatné všetko je premenlivé. Kvôli udalostiam smrti
sa viac sústredím na priateľov, a snažím sa byť taký, aby to im
vyhovovalo. Smrť poukázala na to, že každý človek je večné tajomstvo
a zázrak, len my ho nepovažujeme za to. Svet sa môže otvoriť hociktorú
chvíľu na úplnosť, ale my sme občas slepí. Vedieť toto všetko je ťažké, lebo
modlitba je taká komunikácia, kde odpoveď neprichádza jazykom, ktorým hovoríme.
Boh rozpráva jazykom reality, na to treba trpezlivosť, a venovanie
pozornosti. Načúvanie. Prijímajúc bolesť a rany. A vedieť, že ak sa
zraníme, a hlavne na najcitlivejšom mieste, tak to je cesta k láske
a k životu. Popri všetkých pokladoch, najviac chráni svoje srdce,
lebo z toho vyplýva život. V takejto súvislosti „naše rany sú
zotavením.“Pekné porovnania, pekné myšlienky, ale ťažké skúsenosti, pocity , bezvýznamnosti
a trápenia ich prevádzajú.
6.
Kedy si cítil, že vieš pokračovať ďalej? Cítil si pocit viny? (Ak ide
o partnera, kedy si začínal cítiť, že niekto môže vstúpiť na miesto tvojho
milovaného?)
Našťastie
mi nikdy nezomrel partner. Ale boli časy, že pre mňa bol mŕtvi. Takto si to
viem predstaviť len symbolicky. Vtedy som cítil, že niekto môže prísť namiesto
neho, keď on už bol preč, odstúpil. Keď som aj ja sám sa odriekla od neho.
7.
Čo pomáhalo pri spracovaní udalosti? Čo pomáhalo pre Teba vo vyrovnaní sa,
v liečení, v zotavení pri smútku? V čom sa rozlišuje práca umelca,
zrýchli alebo spomaľuje proces smútku, keď sa blízky objavuje v dielach
smútiaceho, možno dostane hlavnú rolu?
Priateľské
rozhovory účinkujú blahodarne, keď sa konajú s chápavou pozornosťou. Veľa,
veľa o tom rozprávať, zmysluplne písať o tom, snažiť sa na prijatie,
že Boh chce len dobré. Keď veríme v Boha, ktorý sa o nás stará,
musíme sa udobriť len sám so sebou, veď od sveta to môžeme prijať a vieme
na prijatí pracovať v sebe. Oveľa ťažšie to má ten, ktorý neverí
v tom ,že svet je zmysluplný, pravdivý a plný lásky, že má tvorcu,
ktorý sa stará o svoje stvorenia. Umenie je sústredené bytie, a samotná smrť prináša
sústredené bytie. V takomto vnímaní je príbuzní s umením, a je to
prirodzené, že náš človek v tom dostane miesto. Môže dostať miesto aj jediný
neopakovateľný človek, ktorý dostane večný život v umení. Preto píšu básne
k láske spisovatelia, preto maľujú umelci svoje múzy a preto sa do
tvorby dostáva najdôležitejšie memento zo života umelca do tvorby a môže
sa stať večnou tvárou. V rozpracovaní každopádne môže pomôcť. Je otázkou
podnet a motivácia, že prečo daný umelec blízku zosnulú osobu dáva do tvorby.
Nemôže to spraviť ináč? Alebo to považuje za zaujímavé? Na pomeroch závisí ,aby
daná osoba nebola „ukrátená“ Aby daná osoba bola zachovaná živou aj v smrti, tak
tajomne ako výsostne.
8.
Podľa teba koľko trvá smútok a vôbec sa ukončí?
Smútok
vtedy končí, keď sa človek cíti ako celok. Nie je motivovaný zo zraniteľnosti.
Spomínanie sa nikdy nemôže končiť, ale smútok áno. Utrpenie nad stratou môže
končiť. Ustúpenie a ukľudnenie, a hodnotný smútok ovládateľný
A takto aj zobrazenie v tvorbe.
9.Tvoj
život sa usmernil smerom k spiritualite? Ako sa po udalostiach vyvinul váš
vzťah k viere?
Nemôže
smerovať nevyvýšeným smerom, však smrť nám ukazuje všetko z ďalekej
perspektívy. Ak by som si každý deň predstavoval počas ťažkostiach, že sa na
ťažkosť dívam, ako keby to bol deň po mojej smrti, tak daný problém dostane
úplne iný charakter. Tak sa integruje daný dej ináč do zmyslu môjho života. Tak
je dobré keď nám smrť pripomenie, aby sme sa deň čo deň odhodlali, aby sme
bežali za svojou smrťou a odtiaľ sa pozreli naspäť. Pozrieť sa, čo by bolo
keby naše bytie sa úplne vybilo a zbožňovalo „husle cvrčkov “(József
Attila)
10.
Analyzoval si tragédiu z hlbšej perspektívy? A čo chcel Boh od Teba?
Žiaľ,
nemám o tom šajnu, čo chcel s tým. Evidentne to neviem predísť aby
som neustále kládol tieto otázky, ale prijímam, že nechápem odpoveď. A je to
možné že nechce niečo so mnou, ale s danou osobou, ktorú zavolal
k sebe. Keď si myslím, že každý má svoj osud v rukách, tak si môžem
pomyslieť ,že tieto tragédie dostanú význam až pri reálnej smrti. Dovtedy však
,čo nás obklopí, musíme s láskou prijať. Aj keď je to bolestivé ,ale
trpezlivosť prináša svoje ovocie.
Nincsenek megjegyzések:
Megjegyzés küldése